TOVAR V AKCII
KONTAKTY
Slovensko / Pivnica Čajkov - Marek Uhnák
Naša rodina je už niekoľko generácií pevne previazaná s Čajkovom, južnými svahmi Štiavnických vrchov a samozrejme s vínom. Vždy sme zásadne ovplyvňovali vinohradnícke a vinárske dianie v chotári a patrili medzi najväčších pestovateľov a výrobcov vína v Čajkove.
Pečať Ostrihomského arcibiskupa z roku 1666, ktorá oprávňovala našu rodinu obchodovať s vínom a poľnohospodárskymi produktami, je dnes pre mňa symbolom a zhmotnením schopností mojich predchodcov a zároveň výzvou k mojej zodpovednosti voči nim. Prastarý otec dal ako prvý v regióne vyštudovať svojich synov vinárstvo a začal tým rodinnú tradíciu. Ja som tiež trávil väčšinu času vo vinohrade a v pivnici, preto mi prišlo samozrejmé pokračovať v línii na vinárskej škole v Modre a neskôr aj na Mendelovej univerzite v Brne.
Som vďačný, že dlhá kontinuita výroby vína sa v našej rodine nikdy nepretrhla a po skončení školy som mal na čo nadviazať.
Ďakujem vám otcovia a matky, vy ste môj vínny kmeň a ja vaša ratolesť. Kto zostáva vo vás, ten prináša veľa ovocia, pretože bez vás nič nemôžeme činiť.
Môj pohľad a chápanie vína je logickým vyústením súžitia s Čajkovskými vinicami a vínom. To, že sa od narodenia môj život točil okolo vína, znamenalo, že som už od detstva chcel vyrobiť vlastné a prirodzene to najlepšie, najkvalitnejšie víno. Časom som začal uplatňovať vedomosti zo školy, hľadať moderné spôsoby výroby a využívať nové technológie, ktoré sa čím ďalej tým viac valili zo všetkých strán. Chcel som byť lepší, než tí predo mnou. Chcel som dokázať sebe a všetkým okolo seba, že nastal nový čas, svet vína preberá nová generácia.
S odstupom času to vnímam s úsmevom, ale aj ako nenahraditeľné skúsenosti, vďaka ktorým som pochopil, aký vzácny a unikátny je Čajkov, jeho terroir, jeho tradičné odrody a sopečné podložie, ktoré umelými a násilnými postupmi nezveľaďujem, ale zapieram.
Život vína nieje len o minulosti, ale aj o budúcnosti. Je však na nás, ako minulosť využijeme pre budúcnosť.
Dnes sa k hroznu a vínu staviam s rešpektom a pokorou. Iba tak môže človek slúžiť ako nástroj k jeho zušľachteniu a sprostredkovaniu. Prvýkrát som to pochopil pri Peseckej leánke, ktorej nežný charakter je ľahko pokrivený a uniformný už pri citlivejšom používaní selektovaných kvasiniek, enzýmov, či iných aditív. Jedinou správnou cestou je rešpektovať silu prírody, vplyv ročníka, pochopiť miesto pôvodu a cez víno objavovať to, čo nám príroda darovala.
Už sa nenaháňam za úspechmi na súťažiach, počtom bodov a medailami. Nehľadám „najlepšie“ víno. Dnes už viem, že skutočné zlato je charakter a osobnosť nášho jedinečného regiónu, ktorý sa nedá násilne vtlačiť do pohárov. Aj tí vinári, ktorí ešte hľadajú „najvyššiu kvalitu“ časom zistia, že za pojmom kvalita sa skrýva osobnosť prepojená s charakterom ich vinohradníckej plochy.
Vinohradnícka krajina pod Vulkánom Sitno je magické miesto, kde sa na sopečnom podloží stretávajú dva klimatické svety. Končí tu horúca – južná časť Európy (Panónska panva – Pannonicum) a začína sa chladná – severná časť Európy (Západné Karpaty – Carpaticum occidentale).
Vinohrady tu ležia na úpätí Južných svahov Štiavnických vrchov a na priľahlej Ipeľskej pahorkatine. Svoje korene zapúšťajú hlboko do sopečného podložia, ktoré stvoril v pradávnych časoch mohutný vulkán Sitno.
Stratovulkán Sitno bol pôvodne vysoký do 4 km a zaberal asi 2 200 km². V jeho poklesnutej kaldere dnes leží architektonický skvost – mesto Banská Štiavnica.
Vinohrady pod Vulkánom Sitno ležia väčšinou na tufoch a andezitoch. Zjednodušene môžeme povedať, že mäkký tuf je sopečný popol a tvrdý andezit je sopečná láva. Sopečná pôda je porézna a vynikajúco absorbuje vodu, plyny a kyslík, ktoré má následne vinič k dispozícii, keď zapúšťa svoje korene do sopečného podložia.
Samotný vývoj stratovulkánu Sitno bol zložitý a prebiehal v období bádenu až sarmatu (zhruba v intervale pred 15,0 – 11,0 mil. rokov) v piatich hlavných cykloch. Počas tohto obdobia sa striedali explozívne a pokojné obdobia, počas ktorých vulkán chŕlil rôzne druhy sopečných vyvrenín.
Vinohradnícka krajina pod Vulkánom Sitno je malá oblasť, ktorá zahŕňa len zopár vinohradníckych dedín: Rybník, Čajkov, Nová Dedina, Podlužany, Devičany, Brhlovce, Bátovce, Žemberovce, Jabloňovce, mestečko Pukanec a čiastočne zachytáva aj severnú časť okresného mesta Levice.
Štiavnické vrchy, súčasť subprovincie Vnútorné Západné Karpaty, sú sopečným pohorím, zaraďovaným k neovulkanitom a sú budované andezitmi, ryolitmi , brekciami a tufmi. Územie je mimoriadne bohaté na výskyt minerálov (približne 140 druhov a odrôd minerálov) a drahokovných rúd, v minulosti intenzívne ťažených.
Ipeľská pahorkatina je geomorfologický podcelok Podunajskej pahorkatiny na úpätí Štiavnických vrchov a tvorí severný výbežok západopanónskej panvy. Miestami sa týči až do výšky 290 metrov nad morom. Do jej podložia zasahujú sopečné usadeniny zo Štiavnických vrchov. Na ich zlomoch vystupujú minerálne a termálne vody v Santovke, Slatine a v Dudinciach. Voda v Santovke má zloženie podobné morskej vode so znásobeným výskytom Ca2+ a sírovodíka.
Sopečné pôdy predstavujú iba 1 % z celkového povrchu zeme, ale týchto 124 miliónov hektárov pôdy zabezpečuje výživu pre 10 % svetovej populácie!
Historické mesto Banská Štiavnica (ktoré leží v kaldere vulkánu Sitno) je od 11. decembra 1993 zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Osud mesta Banská Štiavnica je úzko spätý s bohatými nálezmi drahých kovov, najmä striebornej rudy. Územie mesta bolo osídlené Keltmi už v 3. – 2. storočí pred Kr., ktorí tu z tvrdého andezitu ťažili zlato. Z roku 1156 je najstaršia písomná zmienka o meste, ktoré sa spomína ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska, z roku 1217 je prvý písomný dôkaz o ťažbe striebra na území mesta, roku 1238 dostalo mesto mestské privilégiá a z roku 1275 pochádza prvá listina opatrená mestskou pečaťou.